Aké sú dejiny manželstva?
V pohľadoch na manželstvo, resp. na životné spoločenstvo muža a ženy so záväzkom vzájomnej pomoci a podpory, i keď ono záviselo od rozmanitých kultúrnych tradícií, badať spoločné a trvalé črty. Dôvodom je, že vo všetkých kultúrach jestvuje zmysel pre veľkosť manželského zväzku.
V starovekom Ríme (základ budúceho európskeho práva) bolo manželstvo jednoduchým celoživotným spoločenstvom muža a ženy a ich súkromnou záležitosťou. Vznikalo na základe jednoty vôle snúbencov, ich náklonnosťou a nemalo formu zmluvného vzťahu. Až neskôr sa vyhotovoval dokument o založení manželstva. Prípadný rozvod sa uskutočnil tým, že manžel stratil náklonnosť žiť v danom manželstve. Manželstvo a rodinu totiž predstavoval otec, ktorý mal v moci všetkých jej členov a oni mali povinnosti voči otcovi.
Rímska spoločnosť poznala aj konkubinát: životné a pohlavné spoločenstvo muža a ženy. V tomto zväzku chýbalo povedomie žiť spolu ako manželia, bolo nižšieho typu, lebo nebolo trvanlivé, nakoľko slúžilo ako ventil mladistvých vášní, kým nezakotvili v riadnom manželstve. Tento zvyk pretrval až do V. storočia po Kr. Obe spolužitia Rimania uznávali a rešpektovali, ostatné ignorovali.
Germáni a ich právo tiež rozlišovali dva druhy manželstiev: oficiálne manželstvo vzniknuté z rozhodnutia rodiny a voľnejšie manželstvo vzniknuté z náklonnosti, teda bez obradu a zásahu rodičov, tzv. počestný konkubinát so vzájomnou vernosťou. Aj tu mal otec ako hlava rodiny podobné postavenie ako v Ríme.
V XVIII. storočí prichádza ku radikálnej zmene: viac než záujmy otca, resp. rodičov sa začínajú preferovať záujmy a práva detí, čo odráža názor, že vládca má chrániť poddaných a nepresadzovať svoju ľubovôľu. Preto štát odvtedy získal právo zasahovať do výkonu otcovskej moci v prospech záujmov detí.
Vo väčšine spoločnostiach sveta manželstvo malo zvyčajne viacero etáp, a to aj v priebehu niekoľkých rokov. Prvou etapou bola dohoda medzi snúbencom a poručníkom jeho budúcej manželky (dohoda medzi rodinami). Po daroch snúbenca rodine snúbenice, resp. po daroch snúbenice rodine budúceho ženícha, nasledoval prechod ženy z otcovského domu do manželovho príbytku. Manželstvo sa považovalo za riadne uzavreté až po svojom sexuálnom naplnení.
Súčasná tendencia mladých ľudí smerom k „manželstvu na skúšku“, resp. „voľnému spolužitiu“, alebo že „manželstvo je súkromná vec“, teda nie je vôbec nová.
Ako kresťania vnímali manželstvo v dejinách?
Kresťania nezdieľali určité formy spolužitia v krajinách, kde žili, nakoľko bežné uzatvorenie manželstva začali dávať do súladu s Ježišovým učením o manželstve: manželský zväzok má byť medzi mužom a ženou a má mať účasť na zväzku lásky medzi Kristom a jeho Cirkvou. Preto svoj úmysel zosobášiť sa oznamovali v cirkevnom spoločenstve a od biskupa si pred sobášom vyprosovali požehnanie, aby to bol sobáš podľa Ježiša Krista a nie podľa žiadostivosti. Ich obojstrannú vôľu k manželstvu všetci posvätili modlitbou a utvrdili radostným slávením Eucharistie v dome nevesty (od IV. stor.).
Avšak oslabenie, ba aj opustenie života podľa evanjelia a manipulácia Ježišovho učenia o manželstve (z dôvodu egoizmu a vyhľadávania vlastného potešenia) spôsobili krízu medzi kresťanmi. Z dôvodu ochrany manželského súhlasu nevesty a odstránenia zlozvyku prepustenia ženy Cirkev uzákonila, že slávnostná forma vyjadrenia vzájomného súhlasu už nebude v dome nevesty, ale „in facie ecclesie“, čiže pred bránou kostola, t. z. pred tvárou Cirkvi (od X. stor.). Týmto krokom Cirkev podstatne zmenila dovtedajšie nastavenie manželstva a rodiny: vyžadovaním slobodného vyjadrenia vôle oboch snúbencov pred treťou, od rodín nezávislou osobou (biskupom, kňazom, diakonom) sa odstránilo svojvoľné disponovanie nevestou, resp. právami manželky. Následne Tridentský koncil (v XVI. stor.) zaviedol nutnosť cirkevného sobáša, svedkov, zaevidovania manželstva a skúmania manželských prekážok. Možnosť civilných sobášov, ktoré však prebrali užitočné cirkevné usmernenia sa obnovila v XIX. storočí (na území bývalého Uhorska od roku 1894 a od roku 1919 bola na našom území cirkevná forma sobáša fakultatívna).
Rozvod versus nerozlučiteľnosť
V starovekom Ríme zánik manželstva mohol nastať nielen smrťou jedného z manželov, ale aj na základe dohody manželov či straty ich náklonnosti. Podobne aj u Germánov, lebo sa jednalo o ich súkromnú vec.
Cirkev do tohto manželského zvyku priniesla jedinečné obohatenie: predstavila a ponúkla nerozlučiteľnosť manželstva, ako jednu zo základných vlastností Ježišovho učenia o manželstve. Kresťanský manželia si užívali manželstvo ako iní ľudia, ale zažívali vyššie radostné opojenie práve z toho, že prislúchali k sebe tak, ako Kristus a Cirkev, čiže verne a neoddeliteľne. Ich vzájomná láska tým čerpala inšpiráciu a pevnosť práve v tom zvláštnom druhu lásky medzi Kristom a Cirkvou. Pavol z Tarzu o tom hovorí: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 25-26). A dodáva: „Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5,31-32).
Až Reformácia v XVI. stor. bola využitá na to, aby sa pri manželstve veľmi nezdôrazňovala táto hodnota sviatosti (účasť na nerozdeliteľnom zväzku lásky medzi Kristom a Cirkvou, čiže ako najvyššia kvalita lásky), ale iba jeho hodnota zmluvy; čo síce predstavuje posun oproti starovekému Rímskemu právu, ale zároveň opäť pripúšťa rozvod.
Čo povedal Boh o manželstve a rodine?
Boh, ktorý je Láska, stvoril človeka z lásky a k láske ho aj pozýva. Láska je teda základným a vrodeným povolaním každej ľudskej bytosti. Poslaním spoločenstva života muža a ženy, ktorý boli stvorení jeden z druhého a jeden pre druhého, je takpovediac zhmotniť túto lásku, ktorú dostali od Boha a naplniť ňou zem (Gn 1,28). Ježiš Kristus na vysvetlenie zámeru Boha o trvalej jednote životov muža a ženy dodáva: „Už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6). A okrem toho, keď sa Boh chcel stať jedným z nás, oslovil dvoch snúbencov, či mu pomôžu vytvoriť rodinu!
Autorom a pôvodcom manželstva a rodiny je teda sám Boh. Z tohto dôvodu manželstvo a rodina nie je iba čisto ľudskou a súkromnou záležitosťou.
Čo je potrebné k sobášu? Všetci môžu prijať manželstvo?
Keďže manželská láska je plnosťou všetkých základných zložiek človeka: volaním tela a inštinktu, silou citu a vášne, snahy ducha a vôle a cez vnútornú osobnú rovnováhu smeruje k vytváraniu „jedného srdca a jedného ducha“, vyžaduje si obojstrannú a nezištnú lásku manželov, ich schopnosť vzájomného sebadarovania, trpezlivého riešenia ťažkostí a konfliktov, pravdovravnosti, úprimnosti, otvorenosti, dôvery, usilovnosti, pracovitosti a podporovania druhého, čiže psychicky vyrovnaného a telesne zdatného človeka, aby si manželia mohli svoje manželstvo naplno užívať.
Zmyslom manželstva je teda spoločne a pravdivo uspokojovať osobné očakávania a neustály osobnostný rast každého z nich do plnosti. Inak povedané, nebáť sa byť aktívny a neustále vychádzať zo svoje komfortnej zóny, nakoľko manželstvo odhaľuje limity, slabosti, nedostatky a zraniteľné miesta oboch manželov, aby si vedeli poradiť so všetkým, čo ich stretne a žiť v trvalej radosti.
Okrem toho, druhým účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí. Preto je rodina „školou ľudských čností a kresťanskej lásky“, kde manželia sú prví a najstarší študenti a Ježiš ich Učiteľom: rodina musí vedieť naučiť trpezlivosti a radosti z práce, skromnosti a cudnosti, bratskej láske, pomoci slabším a chudobným, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu, úcte, otvorenosti životu, a podobne, a najmä vzťahu s Bohom, modlitbe a obete svojho života.
Základnou podmienkou k uzavretiu manželstva je teda psychická a pohlavná zrelosť oboch snúbencov (u dievčat sa predpokladá 14 rokov veku, u chlapcov 16 rokov veku) a krst s prvým sv. prijímaním aspoň jedného zo snúbencov.
Ako sa slávi sviatosť manželstva?
Aby slávenie manželstva bolo platné, dôstojné a uvedomelé, budúci manželia sa naň majú vhodne pripraviť, aby poznali vznešenosť, poslanie a úkony manželskej lásky, a pred tým prijať svätú spoveď. Dôležité je uvedomiť si, že všetci, teda aj nekatolíci i nekresťania môžu sústredene požiadať Boha, resp. večný Princíp života a múdrosti o odpustenie všetkých vlastných negatívnych myšlienok, slov, skutkov a zanedbania dobrého, a to v mene očisty svojho svedomia.
Samotný obrad predchádza tzv. rodičovské požehnanie. Koná sa doma alebo v kostole. Snúbenci pred ním 1) ďakujú svojim rodičom za dar života, výchovy a starostlivosti, 2) prosia o odpustenie za spôsobené nepríjemné veci a 3) prosia o ich požehnanie.
Následne sa obrad koná v kostole počas svätej omše alebo samostatne v Liturgii slova, nakoľko Božie slovo je prameňom lásky manželov a Eucharistia je vyživujúci pokrm, v ktorom sa Kristus zjednocuje s Cirkvou, svojou milovanou nevestou, za ktorú dal svoj život. Snúbenci pri ňom vyjadrujú svoje 1) slobodné a úprimné rozhodnutie 2) žiť vo vzájomnej úcte a láske po celý život a 3) prijať a vychovávať deti podľa Ježišovho evanjelia. Mimoriadne očakávaná je chvíľa, kedy si budúci manželia hľadia do očí, držia sa za ruky a vyjadrujú si, že sa dávajú a prijímajú navzájom, čo následne potvrdzujú prísahou (tzv. manželský súhlas). Prítomný služobník v mene Cirkvi prijíma ich vzájomný súhlas a v mene Ježiša Krista a jeho Cirkvi ho požehnáva. Vzájomné odovzdanie si a prijatie manželských prsteňov je vonkajším oznámením, že jeho nositeľ či nositeľka už patrí do manželstva. Súčasťou obradu je vzácne požehnanie pre nový manželský pár. Obrad sa ukončí chvíľou, kedy novomanželia, svedkovia a služobník Cirkvi podpisujú zápisnicu o uskutočnenom sobáši (už s novým priezviskom nevesty).
Načo je dobré obdobie zasnúbenia?
Všetky 3 monoteistické náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam – sú presvedčené, že manželstvo je nevyhnutným predpokladom pre pohlavný styk. Pohlavný styk pred manželstvom je v nich považovaný za smilstvo a počas manželstva s cudzou osobou za cudzoložstvo, ako porušenie manželskej vernosti.
Dôvod je veľmi jednoduchý. Sexuálna skúsenosť mimo manželstva neurobí muža viac mužom a ženu viac ženou, ale naopak, urobí ich menej mužom a menej ženou, oslabí ich. Nie je to zlé preto, lebo to zakazujú tieto náboženstvá, ale preto, lebo to nepomáha človeku, je to proti nemu.
Obdobie prípravy na manželstvo je totiž obdobím prípravy na „byť blízko pri sebe“. A to je aj tajomstvo. Hlboké vzťahy, do akých patrí manželstvo, sa nevytvárajú iba slovami, ale aj intuíciou a pozornosťou. A na to sa treba pripraviť. Preto obdobie zasnúbenia nemá byť obdobím získavania pohlavnej zručnosti, ale obdobím vzájomného duchovného spoznávania sa, naučenia sa rozprávať spolu, spoločne plánovať, spoločne pra¬covať, spoločne sa modliť, jednoducho naučiť sa spoločne existovať a myslieť, aby sa snúbenci viacej poznali, a tak sa mali viacej radi. Samozrejme, je to obdobie nežností, avšak mimo genitálnej oblasti. V tomto začatom dialógu počas svojho zasnúbenia budú pokračovať aj v manžel¬stve, kedy sa ich dialóg obohatí o ďalšiu konkrétnu spoluprácu. Ak zvládnu správne využiť obdobie zasnúbenia, v manželstve budú duchovne pevnejší, kreatívnejší a odolnejší voči ťažkostiam.
Čo sú takzvané miešané manželstvá? Cirkev ich povoľuje?
Rozdielnosť vierovyznania medzi manželmi nie je neprekonateľnou prekážkou pre uzatvorenie manželstva, i keď sa vtedy vyžaduje biskupské povolenie, resp. oslobodenie od prekážky rozdielneho vyznania. Od budúcich manželov to však vyžaduje viac empatie a vzájomnej lásky, nakoľko súčasťou milovanej osoby je aj úcta k tradícii, v ktorej každý vyrastal, a teda aj povinnosť spoznať jej základné charakteristiky. Týmto spôsobom spoločne a konkrétne objavia krásu ich tradícií a vyhnú sa nebezpečenstvu netaktného zosmiešňovania, čo môže viesť k vnútornému napätiu či ľahostajnosti. Preto si treba ešte pred uzatvorením manželstva vyjasniť dôležitosť krstu detí, určiť cirkevné spoločenstvo pre výchovu detí vo viere a miesto, kde všetci budú čerpať Božie milosti, návštevy chrámov, objasniť si spoločné modlitby, rodinné čnosti a hodnoty života, a podobne, aby sa všetci v novom manželstve a rodine cítili šťastní a navzájom sa „posväcovali“, čiže pomáhali si dosiahnuť radostný ideál ich života. A na toto dostanú pri slávení manželstva v kostole zvláštnu milosť.
Existuje cirkevný rozvod? Ak áno, aké to má dôsledky?
Manželstvo uzavreté a zavŕšené pohlavným spojením nemôže nikto zrušiť, ani pápež. Vyplýva to zo slobodného rozhodnutia manželov zosobášiť sa, zo zavŕšenia manželstva a zo záruky Božej vernosti, ktorá im bola udelená vo chvíli sobáša. Ak sa ale preukáže, že neboli splnené podmienky na platné vytvorenie manželskej zmluvy, Cirkev situáciu preskúma a môže vyhlásiť tzv. nulitu, čiže manželstvo vôbec nenastalo. V takom prípade sa muž či žena môžu opäť cirkevne zosobášiť, ale sú povinní dodržiavať prirodzené záväzky, ktoré vychádzajú z predchádzajúceho zväzku.
Avšak môžu nastať aj rôzne bolestivé situácie, pre ktoré nie je možné pokračovať v radostnom cirkevnom manželskom živote. V takých prípadoch sa treba poradiť na farskom úrade alebo u cirkevného právnika, čo robiť. Cirkev danú situáciu môže preskúmať a ak je manželstvo platné, manželom môže povoliť dočasne alebo trvalo „žiť oddelene od stola a lôžka“, s povinnosťou odpustenia a ak sa to dá aj vzájomnej pomoci. I keď vina za situáciu býva zvyčajne na oboch stranách, po jej preskúmaní je možné povoliť aj pristupovanie ku sviatostiam.
Veriaci, ktorým sa rozpadlo prvé manželstvo a vytvorili nový zväzok, i keď nemôžu pristupovať ku svätej spovedi, prijať Eucharistiu a byť krstnými či birmovnými rodičmi (lebo ich predchádzajúci manželský zväzok pred Bohom trvá), sú úprimne pozvaní, aby nezanevreli na Boha a neodmietli Cirkev, ale aby boli účastní liturgických slávení a farských aktivít. Pre celú dnešnú Cirkev sú práve títo naši bratia a sestry veľmi jasným znamením, ktoré nachádzame už v prvých storočiach kresťanstva, že Božia milosť sa nelimituje na prijímanie Eucharistie, ale na prvom mieste prichádza z konkrétnej vzájomnej lásky tých, ktorí spoločne počúvajú Božie slovo a podľa neho žijú. Sám Ježiš Kristus totiž prisľúbil, že príde, naplní a nasýti svojou prítomnosťou tých, ktorí sa budú milovať jeho láskou: „Kde sú zhromaždení dvaja alebo traja v mojom mene [t. z. v mojej láske], tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20) a „Kto prijal moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého [t. z. ukážem mu jeho životnú cestu]“ (Jn14,21).
Preto sa veľmi odporúča súcim mužom a ženám, aby vo farnosti vytvorili podmienky na pomoc a sprevádzanie podobne zranených osôb a ich detí a ktorí by pomáhali duchovnému otcovi farnosti liečiť a uzdravovať, ale aj predchádzať takýmto situáciám.
Má kresťanské manželstvo v dnešnej spoločnosti ešte zmysel?
„Toto je paradox lásky medzi jedným mužom a jednou ženou: dve nekonečná sa stretávajú s dvoma obmedzeniami; dvaja nekonečne hladný po láske sa stretávajú so svojimi krehkými a obmedzenými schopnosťami milovať. Iba na obzore ešte väčšej lásky sa nezničia dožadovaniami a nepodvolia sa, ale budú spolu kráčať k plnosti, ktorej druhý je znamením.“ Slová Rainera Maria Rilkeho naznačujú odpoveď na našu otázku.
Práve dnes, kedy ľudia márne hľadajú šťastie v konzumizme a túžbe vyniknúť, je posolstvo a príklad kresťanských manželstiev a rodín žiadané viac ako v minulosti. Spoločnosť je totiž vystavená zosmiešňovaniu všetkého, čo je vzácne a hodnotné, a častokrát sa aj sami kresťania javia unavení a sklamaní. Avšak manželská láska muža a ženy na spôsob lásky Krista a Cirkvi, i keď sa sama otriasa v ľudských základoch, sa opiera o vzácne piliere, ktoré spoločnosť nemá: o poznanie, že láska ešte nedorazila do cieľa, a preto vďaka vzájomnosti sa omladzuje a stále rastie; o istotu, že láska hľadí do nekonečna, a preto je „na celý život“; o Boha a jeho slovo, ktorý preto, že sa slobodne rozhoduje obetovať, a tým je naplno sebou samým, je pre človeka nevyčerpateľným príkladom a prameňom lásky; a o Cirkev, jej učenie, obetavú lásku duchovného otca farnosti a svedectvo ostatných manželov a rodín, ktorí neprestávajú spoločne kráčať v šťastí i nešťastí, zdraví i chorobe.
Manželstvá tohto typu, kde láska je vzájomná, kde sa v ťažkostiach vedia spoločne túliť ku Kristovmu krížu a nadobúdajú skúsenosť, že láska sa môže znova zrodiť, a kde sa deti pohybujú v harmonickom ovzduší a vedia sa radostne otvárať potrebám ľudstva okolo nich, takéto manželstvá a rodiny sú vzácne a nesmierne príťažlivé pre svet, v ktorom žijú. Práve takéto manželstvá a rodiny sú zárukou lepšej budúcnosti a v obnovy Cirkvi a sveta.
A namiesto záveru: Jedna rozvedená pani z Francúzska zostala sama so svojimi deť¬mi. Sama sa rozviesť nechcela, no napriek tomu ich podľa francúzskych zákonov rozviedli. Ona však naďalej zostala verná manželovi a aj pred deťmi ho vykresľovala v dobrom svetle. Keď deti vyrástli, poďakovali sa jej za jej vernosť Bohu, za vernosť ich otcovi a vyjadrili sa, že toto im bude pomáhať po celý ich život.
Čo konkrétne urobiť, ak sa chceme zosobášiť v kostole?
- Osobne oznámiť úmysel uzavrieť manželstvo na farskom úrade aspoň tri mesiace pred plánovaným dňom sobáša, resp. čo najskôr.
- Na miestnom matričnom úrade spísať civilnú zápisnicu o konaní sobáša a priniesť ju na farský úrad.
- Zabezpečiť krstný list ženícha, alebo nevesty, alebo oboch, ak neboli pokrstení vo farnosti plánovaného sobáša. Ak je jeden zo snúbencov vdovec, je potrebný doklad o smrti predošlého partnera. Ak jeden, či obaja snúbenci žili v predchádzajúcom civilnom zväzku, je potrebné doložiť rozsudok o rozvode tohto civilného zväzku.
- Absolvovať bezprostrednú prípravu na sviatosť manželstva, o ktorej sa snúbenci osobne dohodnú s kňazom.