Život
Narodila sa v Krivej na Orave 25. decembra 1916, zomrela 31. júla v Trnave. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Jánom Pavlom II. v nedeľu 14. septembra 2003. Jej liturgická spomienka sa každoročne slávi 30. júla.
Sestra Zdenka, rodným menom Cecília, pochádzala z kresťanskej rodiny. Jej rodičia boli jednoduchí, hlboko veriaci ľudia. Narodila sa ako desiata z jedenástich detí. Rodina pre ňu znamenala veľa a spájalo ju s ňou silné puto až do konca života. Schelingovci viedli jednoduchý život na dedine, bohatý však na vieru a lásku. V rodnej obci Zdenka spoznala aj Milosrdné sestry Svätého kríža. Už v mladom veku pocítila v srdci povolanie ísť za Ježišom a patriť mu. Ako 15-ročná sa rozhodla nasledovať hlas svojho srdca a nastúpila k Milosrdným sestrám v Podunajských Biskupiciach. Počas formácie sa vyučila za zdravotnú sestru, lebo v budúcnosti chcela milosrdne slúžiť ľuďom, ktorých postihla choroba či iné utrpenie. Ako zdravotná sestra si túto úlohu plnila veľmi dobre. S láskou sa starala o chorých, venovala sa im a s jednoduchou prirodzenosťou im hovorila o Bohu. Pacienti si na ňu spomínali ako na anjela súcitu.
Sestra Zdenka nerobila veľké veci, ale bola veľká v láske. Mala intenzívny vnútorný vzťah s Ježišom, ktorého veľkodušne milovala, a v ňom milovala i ľudí, s ktorými sa stretávala. A mala vo veľkej úcte kňazov. Vážila si ich pre vznešené poslanie, ktoré majú – sprítomňovať Ježiša na zemi. V ťažkých časoch, ktoré v slovenskej spoločnosti nastali príchodom komunizmu a socializmu, sa práve tento rozmer jej lásky ku Katolíckej Cirkvi stal problematický.
V čom sa Zdenka stala veľkou?
V päťdesiatych rokoch sa politická moc na Slovensku rozhodla zničiť Katolícku Cirkev (plán do roku 2000). Keď niekto veril v Boha, bol to dôvod na diskrimináciu a prenasledovanie. Hrozba straty zamestnania, neprijatia na vysokú školu, či iné mali za úlohu z ľudských sŕdc a myslí vymazať všetko, čo súviselo s kresťanskou vierou a láskou k Cirkvi. Pre štátnu moc biskupi, kňazi a rehoľníci boli považovaní za odporcov režimu a vlastizradcov, lebo vychovávali ľudí k slobode myslenia a láske podľa vzoru Ježiša Krista. Aby nemali na tento proces ničenia žiadny vplyv, museli byť okamžite odstránení zo všetkých miest, kde mali možnosť povzbudzovať ľudí, ba dokonca boli prenasledovaní a neraz i väznení. To isté postihlo aj rehoľné sestry, ktoré pracovali ako učiteľky. Tie, ktoré pracovali v zdravotníctve, boli odstránené postupne, lebo keď by ich odstránili okamžite, v starostlivosti o chorých by nemal kto pokračovať.
V tom čase sestra Zdenka obetavo, s láskou a vnútornou odovzdanosťou pracovala v Štátnej nemocnici v Bratislave. Akákoľvek činnosť v prospech odovzdávania viery a veriacich bola aj tu a v tých podmienkach veľmi riskantná. Jej zápisník prezradil s akým postojom všetko prežívala: „Boh nám dá práve toľko odvahy koľko trpíme, a keď pridá utrpenie pridá i milosť (…) Nič ma nezastraší, ani vietor, čo prihnal husté mraky, lebo to bude len na okamih. Moja dôvera vtedy rastie, lebo viem, že za mrakmi je moje milované Slnko“. Na inom mieste si doň zapísala jednu svoju túžbu: „Keby som tak mohla zachrániť aspoň jedného kňaza…“ Nevedela, že sa jej to čoskoro vyplní. Príležitosť sa naskytla, keď do nemocnice, kde pracovala, priviedli na liečenie kňazov, ktorých týrali v Justičnom paláci. Vediac o zlom osude, ktorý ich čakal (odvezenie na Sibír a trest smrti), sestra Zdenka spolu s inými využila príležitosť a pomohli jednému z nich utiecť. Nahnevaný a pomstychtivý člen Štátnej bezpečnosti vymyslel podobnú situáciu, pri ktorej sestry mali zachrániť ďalších kňazov, ale pri realizácii tohto úteku bola sestra Zdenka aj s inými zatknutá. Pri vypočúvaní bola ponižovaná a kruto mučená. Napriek všetkému zlu, čo jej spôsobili, od svojho zatknutia až do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetko utrpenie s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou i zomrieť za Boha a za Cirkev a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Zažiarila tak ako vzor lásky, vernosti a odpustenia. Ubitá skoro až k smrti vyriekla: „Odpustenie je najväčšia vec v živote.“ K odpusteniu povzbudzovala aj svoju priateľku vo väzení, ktorá vyrozprávala celý Zdenkin príbeh z väzenia.
Tridsaťosemročná, odvážna a vždy usmievavá sestra Zdenka, pripodobnená Ježišovi pri narodení i na ceste kríža, dala veľkodušnou obetou svojho života najvyššie svedectvo lásky. Dnes jej telesné pozostatky odpočívajú v Kostole svätého Kríža v Podunajských Biskupiciach.
Žiarivý príklad
Pápež svätý Ján Pavol II., pri príležitosti blahorečenia sestry Zdenky Schelingovej v Bratislave 14. septembra 2003 povedal: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Istotne to bolo rozjímanie nad týmto veľkým a obdivuhodným tajomstvom, ktoré podržalo blahoslavenú rehoľnú sestru Zdenku Schelingovú v jej rozhodnutí sa pre zasvätený život, a najmä v ťažkých chvíľach utrpenia vo väzení. Stojí pred nami ako žiarivý príklad vernosti z čias tvrdého a nemilosrdného náboženského prenasledovania. Rehoľná sestra Zdenka, aby pomohla služobníkom Pána Boha, neváhala vystaviť vlastný život nebezpečenstvu. Bola podrobená nespravodlivému súdnemu procesu a rozsudku, mučeniu, ponižovaniu, samote a smrti. Kríž sa jej stal cestou k životu, prameňom sily a nádeje, skúškou lásky k Bohu a blížnemu. O Kríž, buď pozdravený, ty jediná naša nádej!
S pocitmi najhlbšej lásky pozdravujem teba, milovaný slovenský národ. Vzdávam vďaky Bohu za teba, že si si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za evanjelium! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.