Čo je kňazstvo a aké sú jeho dejiny?
Kňazstvo je výlučne duchovná, náboženská služba obetovania, ktorú vykonáva jednotlivec alebo spoločenstvo ako svoje poslanie voči nadprirodzenému princípu života. Chápanie a vykonávanie kňazstva bolo vždy kultúrne diferencované.
V polyteistických náboženstvách kmeňov a starovekých ríš sa kňazstvo dedilo a kňazi vytvárali organizovanú vrstvu, patriacu do najvyšších riadiacich sfér spoločnosti, ktorú spravidla viedol panovník (faraón, kráľ, cisár, kmeňoví vodcovia). Nielen strach a násilie boli prostriedkami na udržanie elementárnej rovnováhy v spoločnosti, ale potreba kňazov išla ruka v ruke s túžbou spoločnosti po duchovne a posvätnosti tajomstva života. Kňazi častokrát slúžili ako ochrana proti zlu a chorobe, resp. na uzdravenie z chorôb.
S judaizmom prichádza k epochálnej zmene podstaty kňazstva: kňaza vyberá sám Boh (vybral Árona, Mojžišovho brata) a jeho funkcia, ako aj jeho potomkov bola súčasťou zmluvy, ktorú Boh uzavrel s jedným hebrejským kočovným kmeňom a z ktorého tak urobil „môj vyvolený národ“. Boh tu vystupoval ako živý, aktívny Ochranca a Pán, dokonca Snúbenec národa. Úlohou kňazov bolo vykonávať obrady zmierenia a požehnania, pri ktorých krv prinesených obetovaných zvierat vyjadrovala obnovu tejto obojstrannej zmluvy. Po zničení Jeruzalemského chrámu (70 po Kr.) a zániku Áronovského kňazstva sa presadila idea kňazstva národa, t. z. kňazská funkcia bola prenesená na celý Izraelský národ, ktorý by tak mal byť „kňazom národov“.
S kresťanstvom prichádza k zavŕšeniu tohto epochálneho a podstatného posunu v chápaní kňazstva. Kňazstvo sa začína viazať na konkrétnu osobu Ježiša Krista, ktorý svojimi slovami a činmi dokazuje, že je Synom a Služobníkom Boha judaizmu a že jeho úlohou bolo zhromaždiť vedno všetkých ľudí (Jn 11,52). Cestou a prostriedkom k realizácii tohto Božieho zámeru s celým ľudstvom: „aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21), bolo ohlasovanie nového životného štýlu ľudského spoločenstva (tzv. Božieho kráľovstva) a rozhodnutie obetovať svoj život za hriechy ľudí. Boh Otec na toto slobodné rozhodnutie sebadarovania svojho Syna odpovedal tým, že mu daroval nový život po smrti (tzv. vzkriesenie).
Ježiš Kristus sa týmto spôsobom radikálne odlišuje od chápania kňazov nielen v polyteistických náboženstvách, ale aj v judaizme.
Dva spôsoby Kristovho kňazstva
Všetci veriaci v Krista, v ktorých sa po krste začal rozvíjať Ježišov život, sa nechávajú viesť jeho slovami. Vytvárajú tak spoločenstvo ľudí duchovne obetujúcich Bohu seba samých a celý svoj život ako Ježiš a radostne ohlasujú iným, čo Boh urobil v ich životoch. Zákonom života tohto spoločenstva je nové Ježišovo prikázanie milovať sa navzájom tak, ako nás miloval on sám (Jn 13,34). V závislosti od intenzity tejto vzájomnej lásky medzi nimi sa dá vnímať duchovná prítomnosť Boha a svetlo jeho múdrosti. Cieľom života tohto spoločenstva je realizácia Ježišovho testamentu: „aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21). Toto je náplň tzv. všeobecného, čiže kráľovského kňazstva.
Avšak toto spoločenstvo potrebuje duchovnú službu. Preto Ježiš vybral dvanástich mužov, tzv. apoštolov, ktorých pripravil, aby boli duchovnými služobníkmi ostatných: majú pripomínať jeho slová, zveril im zodpovednosť za Cirkev, jeho spoločenstvo, a zveril im službu odpúšťania hriechov a slávenia Eucharistie. Podľa príkladu Krista apoštoli neskôr ustanovujú tzv. starších, aby pokračovali v ich činnosti a odovzdávajú im moc Kristovho kňazstva vkladaním rúk a zvláštnou modlitbou. Toto je náplň tzv. služobného kňazstva, inak povedané posvätného stavu, ktorý má 3 stupne: episkopát (biskup), presbyterát (kňaz) a diakonát (diakon).
Tieto dva spôsoby Kristovho kňazstva sa od seba podstatne odlišujú, ale sú na seba zamerané. Všeobecné kňazstvo je základom služobného, a služobné rozvíja krstnú milosť. Tým sa buduje jedna Kristova Cirkev.
Kto môže prijať služobné kňazstvo a čo sa k tomu vyžaduje?
Nikto nemá právo na služobné kňazstvo. Na základe Ježišovho rozhodnutia vybrať si dvanástich apoštolov iba z mužov, v Katolíckej cirkvi môže prijať služobné kňazstvo iba pokrstený muž, ktorý dosiahol predpísaný stupeň prípravy a minimálne 25 rokov života. Podobný predpis platí aj v Pravoslávnych cirkvách. Kňazom sa teda môže stať aj muž, ktorý predtým neminištroval.
Súčasťou služobného kňazstva v Rímskokatolíckej cirkvi je aj cirkevný predpis zachovať celibát, znamenie úplného oddania sa službe Bohu a jeho Cirkvi.
Kto môže udeliť služobné kňazstvo?
Keďže služobné kňazstvo, posvätný stav je apoštolskou službou, len platne vysvätení biskupi, čiže tí, čo sú v línii apoštolskej postupnosti platne udeľujú túto sviatosť.
Ako sa niekto môže stať kňazom? A čo potom?
Stať sa katolíckym kňazom je významné rozhodnutie. Povolanie ku kňazstvu je „dar a tajomstvo“, ako to vysvetľoval sv. Ján Pavol II. Avšak nie je to len „osobný“ dar určitému mužovi a jeho rodine. Kňazské povolanie je dar spoločenstvu veriacich, ktoré napomáha kňazstvu, cez vzájomnú lásku tohto spoločenstva Ježiš povoláva koho chce a v tomto spoločenstve kňazstvo vyrastá a mohutnie.
Ak zachytíš takéto vnútorné Ježišove volanie, ak si myslíš, že život v celibáte a radostnej oddanosti Ježišovi Kristovi a službe Božiemu zámeru „aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21) je pre teba ten pravý, ak s pokorou môžeš povedať, že cnosti ako napríklad odvaha, rozumnosť, štedrosť, empatia, láskavosť, čestnosť, usilovnosť, pracovitosť a stálosť sú ti vlastné, a ak si fyzicky i psychicky zdravý, všetko sú to počiatočné znamenia možného budúceho kňazského života.
Porozprávaj sa o tom s kňazom, o ktorom si myslíš, že ťa pochopí a pros Ducha Svätého o spoznanie tvojej cesty. Podať prihlášku na prípravu v kňazskom seminári a na teologickej fakulte bude potom hračka. Cirkev, t. z. predstavení seminára a Boží ľud, ktorý ťa pozná majú povinnosť vyjadriť sa, či žiješ podľa Ježišových slov a či si pripravený a naozaj vhodný na služobné kňazstvo, lebo v budúcnosti budeš poslaný budovať Cirkev. Keď splníš všetky podmienky a budeš presvedčený obetovať svoj život pre Cirkev podľa príkladu Ježiša Krista, biskup ti nakoniec odovzdá moc služobného kňazstva.
Následne budeš poslaný na rôzne miesta, kde budeš učiť, posväcovať a viesť ľudí realizovať Ježišov testament „aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21). Za duchovného správcu a otca farnosti (farára) vymenúva a odvoláva diecézny biskup. Pomocník farára je kaplán (dočasná služba).
Avšak nezabudni, že aj počas štúdia a prípravy na služobné kňazstvo možno objaviť povolanie do manželstva. V láske ku Kristovi totiž objavíš aká je tvoja životná cesta.
A čo kňaz, ktorý opustil službu kňaza?
Treba sa zamyslieť prečo chcel opustiť kňazskú službu. Možno tam boli dôvody zdravotné, alebo osobné, alebo iné. Avšak kňaz vždy ostáva kňazom.
Ak kňaz má problém a možno aj chce opustiť kňazskú službu, biskup diecézy, kde pôsobí sa s ním porozpráva a z oprávnených dôvodov mu môže obmedziť alebo úplne odobrať vykonávanie kňazskej služby. V takom prípade a na základe niektorých okolností kňaz môže požiadať pápeža aj o oslobodenie od celibátu. Avšak v nebezpečenstve smrti veriacich, ktorých by mal nablízku, má i takýto kňaz povinnosť vždy poslúžiť kňazskou mocou: rozhrešiť od hriechov a udeliť pomazanie chorých, lebo jeho nehodnosť neprekáža Kristovi, aby cez neho pôsobil. Za každú cenu musí totiž veriacim umožniť získať večný život.
Je katolícky kňaz ešte potrebný v dnešnej spoločnosti?
Táto sviatosť zvláštnym spôsobom raz a navždy pripodobňuje Ježišovi Kristovi, aby jej nositeľ slúžil ako Kristov nástroj pre jeho Cirkev a celú ľudskú spoločnosť. Preto udeľuje nezmazateľný duchovný znak, tzv. charakter (ako krst a birmovka), a preto ju nemožno ani opakovať, ani odňať – kňazom zostáva aj po smrti.
A práve z tohto dôvodu je zvlášť v dnešnej spoločnosti katolícky kňaz nenahraditeľný, ba dokonca fascinujúci, lebo jeho identita práve dnes žiari v novom, odlišnom svetle ako v minulosti. Jeho úlohou je nielen 1) ohlasovať Božie slovo, 2) vysluhovať sviatosti a 3) organizovať sociálnu pomoc, čo v minulosti zabezpečovalo funkcionalistickú a sociálnu autoritu kňaza. Dnešná anonymná, tekutá a masifikujúca spoločnosť potrebuje silnú komunitu osôb, ktoré dokážu prepojiť radosť viery so životom. Preto sa dnes hľadajú kňazi, ktorí 1) sú predovšetkým duchovnými osobami hlboko ponorenými v tajomstve Božej prítomnosti, 2) osobami dialógu a kvasom jednoty a 3) osobami nadšenými za to, aby všetci ľudia spoznali Krista a moc jeho slova. Ak kňaz žije v komunite kňazov, spoločne môžu byť nielen aktuálnymi a dôveryhodnými svedkami Ježiša Krista, ale reprezentujú to, čo svet dnes najviac potrebuje: blízkosť a milosrdnú lásku Boha, ktorý zakúsil bolesť a temnotu, krach jeho snáh a odmietnutie, opustenosť a umlčanie. Mocou, ktorú majú od Krista a svedectvom ich vzájomnej lásky dokážu takto práve dnes prijať na seba negatíva ľudí a obnoviť životy mnohých tým, že im odkryjú tajomstvá Ducha a zjednotia ich s Bohom, budú pomáhať pri raste vnútorného človeka v každej osobe a svojim životom budú svedčiť o radostnom spoločenstve.