NOVÁ PODOBA SLOVENSKA – OVOCIE DUCHA SVÄTÉHO
Tento čas, ktorý žijeme, a miesto, na ktorom rozvíjame svoje schopnosti, sme dostali ako dva najväčšie dary do života. Nikto z nás totiž nič neurobil preto, aby sme ich dostali, čiže aby sme sa narodili. Prijímame tento dar času a dar priestoru a využívame ich ako príležitosť nielen na to, aby sme nejako prežili, ale aby sme sa naplno realizovali v tej krehkosti, ktorou sme poznačení. Mnohí – i keď sa to zvykne rýchlo povedať – v skutočnosti si nechcú pripustiť, že behom pár sekúnd sa môže stať niečo vážne a svoj život (tvoj, môj, jeho či jej) môže okamžite skončiť. A keď sa tak – nedaj Bože! – stane, samozrejme to naplní smútkom a bolesťou, najmä našich najbližších.
Sme krehkí, ale aj priebojní, túžiaci po nehe, ale aj byť krásne tvoriví. Preto všetci na našom Slovensku vydávame nejaké svedectvo, svedectvo ideálov, pre ktoré žijeme, alebo pre realizáciu ktorých pracujeme. Či už sú to ideály pozitívne, konštruktívne (vzájomné pochopenie, blízkosť, pomoc, podpora, úcta a pod.), alebo negatívne, deštruktívne (chamtivosť, násilie, arogancia, pýcha, deštrukcia, neúcta a pod.). Všetci žijeme a pracujeme pre niektoré z týchto ideálov.
Neprekonaným, najväčším a pozitívnym ideálom, bez ktorého by sme tu neboli, je však láska. My kresťania identifikujeme lásku v Bohu, o ktorom nám prišiel vyrozprávať Ježiš Kristus. A nielen vyrozprávať, ale sa aj konkrétne nasadil, aby ukázal, čo je láska. Odvtedy jeho ideál lásky, ochotnej obetovať aj seba pre dobro druhých, oživuje jednotlivcov, rodiny i celé spoločenstvá po celom svete. Aj ateista, či veriaci iného náboženstva alebo bez náboženskej viery, všetci túžime po takejto láske, ktorá nás vie prijať a má nás rada. Lebo skúsenosť nám hovorí, že práve takáto láska je energiou života, dychom, bez ktorého by tu nič nežilo. Táto láska znamená byť darom jeden pre druhého.
A práve vedomie náročnosti byť darom jeden pre druhého, byť svedkami takejto lásky v tomto vypätom čase, ktorý vyostruje konflikty, zdôrazňuje obmedzenia, prevracia presvedčenia, nás núti chvieť sa. A obávať sa o budúcnosť nielen našu, ale predovšetkým našich detí. Aký štýl života odovzdávame našim deťom? Aké majú názory na život? Pre aké ideály chcú žiť?
Nedokážeme ani my, ani oni žiť bez úcty a vzájomnej lásky. Preto potrebujeme Božieho Ducha, ktorý je Duchom života a lásky, nie duchom smrti a nenávisti. Je to Boh, kto je autorom života a vzájomnej lásky; a len sebou zaslepený anjel a sebou zaslepený človek sú schopní lásku zničiť. Nás ľudí zachraňuje skutočnosť, že sa vieme naučiť, ako lásku prejaviť, ako sa pre ňu obetovať a ako sa aj poučiť z chýb. Konflikt teda vzniká zo zaslepenia – z absolutizovania vlastnej myšlienky, z nevôle načúvať názoru druhého a prijať dobro, ktoré sa v ňom skrýva. Za svojich 25 rokov kňazskej služby veľa krát som bol toho svedkom.
A koľko tohto zaslepenia a nenávistných a agresívnych slov počas približne 25 rokov sme už videli a počuli na politickej a spoločenskej scéne! Volá sa to násilie, čo sprevádza našu krásnu túžbu po slobode a jej realizácii. Násilie v skutkoch, ktoré vyrastá z násilných slov a násilných myšlienok, čo skrývame v našom rozmýšľaní. Sme násilní, lebo sa bojíme o seba, o naše rodiny, o náš majetok. A ako to býva, niekto aj to využíva na svoj prospech a veľa investuje, aby sa ľudia naďalej báli, udržiava ľudí v strachu – aby mal možnosť manipulovať postup celej spoločnosti.
Nemôžem hovoriť v mene Cirkvi na Slovensku, ale môžem povedať, čo som videl a počul pri mojej práci. Na Slovensku je množstvo krásnych veriacich kresťanov (katolíkov i nekatolíkov), ktorí sa inšpirujú Ježišovými slovami, ktorí sa naozaj pozerajú na druhého ako na človeka a nasadzujú sa pre dobro mnohých.
Avšak musím aj povedať, že ako duchovní i veriaci vo všetkých cirkvách sme sa veľakrát radšej zavreli do svojej kostolnej bubliny, v pokoji sme si vysluhovali sviatosti, žili svojimi povinnosťami a málo sme sa skutočne zaujímali o druhých okolo nás a neodovzdávali sme im radosť spoločenstva, pokoj Kristov a zmierenie evanjelia, čo sme dostali do daru. Ba často sme ľudí okolo nás posudzovali, nechali sme ich unášať silným prúdom násilia, neľudskostí a nezmyslu, i keď v tom zabudli, alebo nevedeli plávať.
Okrem toho, aj na Slovensku sú ľudia a niektoré organizované skupiny, ktorí sa začali vysmievať z Cirkvi, sú ľahostajní voči jej učeniu a ničia základné hodnoty, ktoré Cirkev chráni a ohlasuje.
Tu si však ako veriaci kresťania musíme uvedomiť, že 1) takýto postoj nie je nič nové v dejinách, avšak 2) len Cirkev uchováva Kristov poklad, hocikedy ho rozdáva, a tak oživuje a zmieruje jednotlivcov a skupiny ľudí. Len Cirkev to dokáže, lebo ju ako jedinú vedie Duch Svätý, Duch jednoty, pokoja a zmierenia, aby dávala novú šancu ľuďom a otvárala vždy novú cestu rastu!
Viem, že my tu v Záhorskej Bystrici nedokážeme upokojiť a zmieriť celé Slovensko. Ale môžeme byť prameňom zmierlivosti tu a teraz. Áno, „každý má svoju krivdu – ako niekto povedal v nedávnej televíznej debate – ale toto nie je doba na spomínanie kto má väčšiu ranu, ale na to, aby sme spoločne vykročili.“ A ja dodávam: ako dospelí, teda uvedomelí v dobre ľudskosti pre všetkých.
Naše Slovensko najprv vzbĺklo, potom šľahalo bleskami a teraz zmĺklo. Bolo a stále je akoby vypnuté kvôli násilným slovám a niekoľkonásobným skutkom verejného násilia, čoho poslednou kvapkou bol atentát na predsedu vlády našej Slovenskej republiky. Naše Slovensko sa musí nanovo zapnúť. Nejedná sa iba o to, že „niečo sa stalo a nejako sa rozbehneme ďalej.“ V týchto týždňoch sa skutočne jedná o novú podobu našej spoločnosti: či sa chceme nechať viesť násilím v myšlienkach, slovách a skutkoch, alebo novým pohľadom vzájomnej úcty. Musíme sa rozhodnúť v akej spoločnosti chceme, aby naše deti vyrastali a žili. No musí to byť bez „áno, ale…“.
My, kresťania, sme v krste dostali ohromujúcu vášeň, s ktorou Boh stvoril svet a obnovil vzťah s ľudstvom. Je to vibrácia, plameň jeho lásky, ako sme o tom čítali v dnešnom evanjeliu. Nie je to vánok, ani iba vietor. Je to silná búrka, ktorá všetkým otriasa a všetko prevracia. Vystrašených učeníkov zmenila na nadšených apoštolov. A všetkým ľuďom dala schopnosť nielen sa rozprávať, ale porozumieť si navzájom, ba usmiať sa na seba a dokonca sa aj objať! Nehovorím, aby sa opačne zmýšľajúci príbuzní, susedia či politici začali objímať. Hovorím, že zákon spôsobuje vyschýnanie a skamenenie v názoroch, avšak vnútorná sila vie vytesať lásku do srdca, lásku, ktorá ruší ľahostajnosť medzi ľuďmi.
Obnovme úctu a lásku! A ak sa nedokážeme mať radi, tak prejavme si aspoň úctu; a naučme to aj naše deti. Novým spôsobom začnime novú podobu spoločnosti. Nech zakvitne dobro, ktoré je v nás. Nech prejdeme od zvedavých pozorovateľov, čiže viery, ktorá je zvyk, ku viere, ktorá je nadšením. Lebo nová podoba spoločnosti, ktorú urgentne potrebujeme, potrebuje tých, ktorí budú niesť ťažobu bremena, ktorí nezostanú v tieni. Toto je naše poslanie, poslanie nás kresťanov. Pomôžme teda ukázať sa novej podobe nášho milovaného Slovenska, kde konečne zavládne radosť, pokoj, veľkodušnosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie. Naozaj nastal čas poprosiť Božieho Ducha, aby k nám prišiel.
Modlitba za pokoj v národe
(Bratislava 17. mája 2024, Konferencia biskupov Slovenska)
Všemohúci Bože, ty si stvoril ľudí, aby v pokoji žili na Zemi a zveľaďovali všetko, čím si naplnil ich život; všetkých si chránil pred zlom a viedol v pokoji; vypočul si tých, čo ti s dôverou prednášali svoje prosby, a požehnával si každého, kto v pokore žiadal o tvoju milosť.
Preto ti dnes s dôverou predkladáme túto modlitbu za našu krajinu:
aby v nej vzájomný dialóg a túžba po spravodlivosti zvíťazili nad ohováraním a korupciou;
aby naši verejní predstavitelia spojili sily v boji so zlom a každou neprávosťou;
aby sme všetci hľadali spoločné dobro, zastali sa najslabších, pomohli chudobným a žili jeden pre druhého ako členovia veľkej rodiny, ktorej pravý domov nájdeme len v tebe, nebeský Otče. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.